O krojoch

Kroj Piešťany a okolie

Slovensko je nevyčerpateľnou studnicou folklórneho bohatstva ako prejavu jedinečnosti, umeleckého cítenia a svojského nazerania na život. Jednou z najvýraznejších súčastí ľudovej kultúry u nás je kroj.

Jeho neskoršia podoba sa začala rodiť pred viac ako dvesto rokmi, keď sa z pôvodne jednoduchého a jednotného odevu začali v jednotlivých regiónoch oddeľovať osobitné formy oblečenia. Všedný pracovný odev bol obohatený o nové súčasti a pestré ozdoby, predovšetkým výšivky. Postupne tak vznikali slávnostné, sviatočné či príležitostné kroje, ktoré vyjadrovali nielen príslušnosť človeka k určitému kraju či obci, ale aj jeho spoločenské postavenie. Výsledkom tohto procesu bolo na Slovensku začiatkom 19. storočia približne 70 regionálnych foriem ľudového kroja, odrážajúceho osobitý vkus a fantáziu ľudu.

Vznik a reč ľudových odevov

Spočiatku si človek zhotovoval odev veľmi jednoducho a vzhľadom na vzácny materiál aj úsporne. Trvalo niekoľko storočí, kým k základným druhom oblečenia, skladajúceho sa zväčša iba z dvoch až troch častí, pribudlo množstvo ďalších. Tie sa odlišovali materiálom, strihom, vzorom, farbami aj výzdobou, čo viedlo k vzniku rozmanitých krojových variantov. Rozhodujúcu úlohu v tomto vývine zohralo zrušenie nevoľníctva a poddanstva, ako aj nástup peňažného hospodárstva a rozvoj trhu.

K dispozícii tak bolo množstvo nových materiálov, pričom od polovice 19. storočia sa ľudový odev začal rozlišovať nielen podľa oblastí, ale aj podľa príležitostí, na aké bol určený. V tomto období zažíval kroj svoj rozkvet, bohatla a rozvíjala sa jeho „reč", teda znaky, ktoré o človeku veľa prezrádzali. Napríklad aj to, ktorá žena sa bude vydávať, či už má dieťa, alebo človek nosí smútok po blízkej alebo vzdialenej rodine, k akému náboženstvu či spoločenskej vrstve patrí. Spolu s rôznorodosťou krojov sa rozširoval aj počet výrobcov, ktorí sa podieľali na ich dotváraní. Zatiaľ čo jednoduché druhy oblečenia si zhotovovali ľudia sami, náročnejšie strihy vyžadovali stále viac odborníkov.

Väčšina vtedajšieho ľudového odevu bola najmä vďaka ručnej práci taká kvalitná, že slúžila jeho nositeľovi po celý život a často sa dedila z generácie na generáciu. Až do začiatku 18. storočia sa na zhotovenie ľudového odevu používali výlučne doma spracované druhy textílií - ľanové a konopné plátno, domáce súkno, vlnené tkaniny a kožušiny.

Rozvoj textilných manufaktúr v 19. storočí priniesol lacnejšie druhy plátna i súkna a zároveň odbremenil ženy od najnáročnejších prác. Zatiaľ čo v niektorých krajoch Slovenska sa oblečenie vidieckeho obyvateľstva začalo postupne zbližovať s odevom mešťanov, inde sa krojové varianty tvorili ešte aj začiatkom 20. storočia.

Od jednoduchého k zložitému

Zhotovenie kroja bolo výsledkom nespočetného množstva ručnej práce, technických úkonov, ba dokonca matematických úvah. Napríklad pripravenie osnovy pre stánky, priadzami pretkávané pásy z konopného plátna, si vyžadovalo rytmické opakovanie vzoru, na milimeter presné dosiahnutie potrebnej dĺžky, pričom navnivoč nevyšiel ani najmenší kúsok materiálu.

Ešte v 1. polovici 20. storočia sa nosili takmer na celom Slovensku odevné časti z domáceho plátna, tvoriace základ celého oblečenia. Nosili ich muži aj ženy, mali rovnaký strih a boli určené takmer na všetky činnosti. Pôvodné mužské oblečenie sa skladalo z jednotnej košele a plátených gatí. Obe časti sa šili z pravouhlých kusov materiálu a ich tvar závisel od šírky tkaniny a spôsobu jej použitia, preto napríklad známa detvianska košeľa zakrýva len hornú časť trupu. Od strihovo rovnakých nohavíc sa líšili gate šité napríklad v okolí Levíc a v južnejších častiach Slovenska, ktoré boli oveľa širšie a pripomínali bohato naberanú sukňu.

Košele sa už v 19. storočí začínali šiť aj z kupovaných látok, ktoré pre svoju mäkkosť a šírku umožňovali rôzne naberania, riasenia aj zložitú výzdobu. Rukávy sa v zápästí naberali do manžiet aj preto, aby nezavadzali pri práci. Praktické riešenie našli napríklad muži na Horehroní, ktorí si k širokým rukávom bez naberania utkali takzvané zápästky - vlnené manžety, chrániace zápästie pred chladom či poranením. Aj pôvodné ženské oblečenie malo iba dve časti - spodník a košeľu, ktorú poznáme aj pod názvami rukávce či oplecko. Dopĺňala ich zástera, prípadne sukňa, u vydatých žien aj čepiec.

Na tento základný odev si začali postupne muži aj ženy obliekať zložitejšie a nové časti. Tie sa medzi ľud dostávali pod vplyvom módy, ako aj z iných spoločenských vrstiev. Najmä na prelome 19. a 20. storočia začali byť u nás populárne sukne z ťažkého súkna, hodvábu či brokátu, letnice, vyšité alebo vytkané zástery, šurce, zápony a kuchynky, živôtiky, prucle, rôzne stužky, tkanice, mašle a iné odevné časti.

Na každú takúto časť kroja sa viaže množstvo najrôznejších, no dnes už prevažne neznámych názvov. Napríklad väčšine z nás neznámy názov materiálu používaného na vyšívanie - haras - mal pôvod až vo francúzskom Arrase, či kordován, z ktorého sa šili čižmy, pochádzal až z ďalekej španielskej Córdoby. Ku krojom na západnom a juhozápadnom Slovensku sa nosili pantofle, na strednom súkenné papuče, v zime kapce a v lete krpce. Tie boli súčasťou kroja aj na východe. Na celom Slovensku si na sviatočné príležitosti ľudia obúvali čižmy.

Keď šaty rozprávali

Ako sme už spomínali, každý krojový variant a jeho časti mali svoju reč, podľa ktorej sa dalo rozoznať, na akú príležitosť sú určené. Najvýraznejším znakom dievčaťa bola - a v niektorých oblastiach Slovenska dodnes je - parta, čo je stužkami zdobený veniec. Jej použitie je obmedzené iba na svadobný deň a symbolizuje povýšenie dievčaťa na „kráľovnú", ale aj zadanie sa jedinému partnerovi a koniec slobody.

Keďže kroje zdôrazňovali spoločenské postavenie nositeľa, líšili sa aj materiálom. Pre bohaté sedliačky sa šili z jemného plátna, pre chudobnejšie ženy z hrubého. Majetkové rozdiely sa prejavovali aj na výšivkách rukávcov, napríklad v okolí Trnavy, kde bohaté ženy nosili výšivky zo zlatej nite a chudobné napodobňovali zlato hodvábom. Na Horehroní sa dalo z výšiviek „vyčítať" nielen bohatstvo, ale aj to, či je žena vydatá, alebo má deti.

Obyvateľky Bošáce zasa podľa liturgických farieb cirkevných období striedali až 52 záster. Tie plnili nielen rozlišovaciu, ale aj estetickú funkciu. Kým u mužov zostala len ako súčasť pracovného odevu, u žien sa stala dôležitým a reprezentatívnym znakom ich vkusu. Mnohé z nich sú vďaka osobitým riešeniam bielej výšivky a čipky považované priam za majstrovské diela, nedostižné vo farebných kombináciách, radení rastlinných či geometrických motívov. Na Slovensku patria k najstarším tkané, naprieč pruhované zástery z domácej vlny zo Žakaroviec a zo Šumiaca v Gemeri.

Veľmi pekne zdobené boli aj sukne s lemovaním a našitými stuhami rôznych farieb, ale aj krátke kožušteky z Detvy, Polomky a Závadky. Sviatočné kroje nenosili len dospelí, ale aj deti. Dokonca už pred narodením mali pripravenú košieľku, kabátik a čepček s červenou mašličkou, ktorá ich mala ochrániť pred chorobou. Po treťom až štvrtom roku života sa deti obliekali do kópií krojov dospelých.

Trvalá hodnota

„Pre nás sú naše kroje krásne a milujeme ich ako sokol vrchol hory a ako jeleň lesnú tíš..." napísal Ľudovít Štúr vo svojom diele Starý a nový vek Slovákov. Dnes sa s krojom, kultúrnym dedičstvom našich predkov, stretávame už len zriedka.

Skutočnú prehliadku tradičného ľudového odevu môžeme vidieť na rôznych vidieckych slávnostiach či folklórnych festivaloch, spomedzi ktorých najznámejšie sa každoročne konajú vo Východnej, v Detve či na Myjave. Slovenský kroj ako súčasť folklórneho umenia je predmetom obdivu zahraničných návštevníkov, nenahraditeľným dokladom zručnosti celých generácií i výdatným prameňom inšpirácie módnych tvorcov. A v neposlednom rade pohľadom do duše nášho národa.